Príbeh o daždi - Clintasha
Túto poviedku venujem Lucke, jednej z najväčších fanúšičiek Clintashi akú poznám.
Clint sa znovu zamyslene pozrel do zrkadla. Dnes znova pršalo. A už po tretí- krát prišiel do svojho bytu premočený na kosť. Prvýkrát to bolo počas návštevy Avengers Tower, druhýkrát keď šiel vysypať kôš, potom šiel navštíviť svoju ex – manželku a deti.. Toho premávania po daždi mal akurát tak dosť. Zamyslene si prešiel po vlasoch a sadol si na koberec. Poznal niekoho kto mal dážď veľmi rád, jednu ruskú agentku, ktorá dážď milovala a ktorú dážď oslobodzoval, robil ešte krajšou ako bola. Tá kvôli ktorej by do toho dažďa šiel ešte raz a zase a znova...
Natasha vstala. Vstala o pol druhej poobede, čož bola viac než divná okolnosť. No vzhľadom k tomu, že šla spať v čase raňajok, odpustila sama sebe a išla si do kuchyne uvariť kávu. Káva bola asi to jediné, čo ju dokázalo prebrať po nociach (či dňoch) ako bol tento. Vonku pršalo. Nebolo to len slabé mrholenie, ale riadna prietrž mračien. A to čo väčšinu ľudí uspávalo, ju prebralo a tak sa obliekla a vyšla z dverí. Cestou po schodoch si spomenula na jednu rodinu, ktorú mala veľmi rada. Alebo väčšinu členov tejto rodiny. I keď si to možno nepripúšťala, niečo matke Laure závidela. Závidela jej deti, ktoré ona nikdy nebude mať, manžela, ktorého by... by chcela mať. Clint bol jeden z najlepších agentov S.H.I.E.L.D. –u, naozaj úžasný spoločník v misiách. A tých už spolu zažili neúrekom. Nat si pamätala zrovna jednu, bolo to v Budapešti. Krásne mesto. Bojovali proti... už si ani presne nepamätala proti komu, no celkom jasne si pamätala ako ju kvôli krytiu pobozkal. Bolo to nečakané, netrvalo to viac ako pár sekúnd, ale ona si to pamätala. Vždy si to bude pamätať...
Clint vyšiel na ulicu. Stále pršalo, no on vyšiel a kráčal, sám nevedel kam. Dážď mu stekal po tvári, ako slzy spomienok. Na Lauru, na tie krásne chvíle kým bolo všetko ok na Tashu, tú ruskú agentku, ktorá ho raz mala zabiť ale potom sa stali priateľmi a kolegami, no ten bozk v Budapešti... A ako tak kráčal prázdnou ulicou, zistil, že jediné čo teraz chce, je utekať za ňou. Teraz v tomto daždi, a len za ňou a kvôli nej. No nezačal utekať, lebo toho koho chcel nájsť, zbadal práve pred sebou. Bola to ona a jej ryšavé vlasy, boli v daždi tmavočervené a usmievala sa, akoby chcela povedať: „čakala som tu na teba Barton.“ A on sa usmial tiež a potom ju objal a pobozkal. A ona mu tie bozky opätovala...
