2 - Cesta zúfalstva a Požiar v Losgare
Feanor zastavil lode pri Helcarexe, ladovej úžine a Noldor sa rozhodovali, kade sa dať teraz. Mnohí v strachu začali ľutovať cestu, ktorú merali a začali reptať proti Feanorovi. Ten však vedel o všetkom čo sa rozprávalo a tak zavolal svojich synov a začali sa radiť. Popri nich ani Eilonwe svoju cestu ani opustenie rodičov neľutovala, lebo nevedela, že prejdú mnohé roky kým sa znova stretnú a dúfala, že dokáže zastaviť temnotu, ktorá hrozila domu Feanora.
Feanorovi po porade vstúpilo do srdca, že sa zmocní flotily, ktorú stále ovládali jeho ľudia, aby sa vyhol Helcarexe a doplával ku konečným brehom Stredozemi. I keď Mandos nechcel opustiť priateľov a Eilonwe rodičov, nakoniec spolu s Feanorovmi ľuďmi preplával úzky kus mora, lebo nikto ešte netušil akej miery dosiahlo Feanorovo šialenstvo, a stanuli v zálive Drengist. Vtedy Maedhros kvôli svojej náklonnosti k rodu Fingolfina a k Eilonwe, prehovoril k otcovi.
„Ktoré lode a veslárov pošleš späť a koho majú priviesť prvého? Vari udatného Fingona?“
Tu sa Feanor zasmial ako posadnutý smrťou a vykríkol: „Žiadne a žiadneho! To čo ostalo za mnou považujem za zbytočnú príťaž! Spáľte lode!“
Vtedy sa Eilonwe neudržala, smútok a hnev, ktorý ju opantal bol príliš veľký a prehovorila k Feanorovi zabúdajúc, že je jej pánom.
„Je tam môj otec! A mnoho našich priateľov! Nemôžete nechať zahynúť moju a tobôž nie vašu rodinu!“
Feanor podišiel k nej a zadíval sa ňu plameňom jeho očí. „Môžem. Moja rodina nech sa vráti, nech žobroní u nohách Valar!“ Otočil sa nie k nej ale k zástupu a zakričal : „My sa však nevrátime a budeme bojovať až do smutného konca, ak taký má byť!“
A tak na mieste, ktoré sa volalo Losgar v zálive Drengist, skončili najkrajšie plavidlá aké sa kedy plavili po mori, veľkým požiarom, jasným a strašným. Keď to na druhej strane zbadala Galadriel a Fingolfinova družina, spoznali, že sú zradení a Feanor ich odsúdil aby sa vrátili. Vtedy však ešte viac túžili prísť do Stredozeme a stretnúť sa z Feanorom a tak sa rozhodli prejsť Helcarexe. Až do konca vekov len málo činov Noldor prekonalo tento zúfalý pochod. V ten večer keď začali cestu, stanul ku Galadriel jej brat Finrod a nešťastne k nej prehovoril.
„Myslíš, že to prežijeme? Že je naším osudom raz stať v Stredozemi? Vidíš budúcnosť, neklam mi to preto prosím. Chcem vedieť skutočnosť, nie mať plané nádeje.“
„Nesmieme zúfať braček.“ Galadriel mu položila tvár do dlaní a pobozkala ho na čelo. „Raz tam staneme áno. Ale bude to stáť veľa obetí a tie položíme aj keď skončíme túto cestu.“ Vtedy sa jej tvár zachmúrila a aj keď zaspávala prenasledoval ju obraz temnoty.
Keď vstala, zobrala sa prechádzať po tábore a tam zbadala Elmena, ako tíši svoju plačúcu manželku.
„Čo sa stalo, pani moja?“ spýtala sa ticho, lebo si vážila Elmena a nezniesla pohľad na utrpenie svojho ľudu. Žena sa však neozvala, veľa žiaľu cítila a tak prehovoril Elmen.
„Smúti kvôli našej dcére, pani. Odišla z Feanorom a zradila nás. Nechala svoju matku niesť dieťa v tejto pustine a porodiť ho aby ho takmer isto pochovala.“
Galadriel postrehla popri jeho smútku a beznádeji aj hnev a chápalo ho, lebo i ona sa hnevala na tých čo odišli. Nepoznala Eilonwe veľmi osobne a aj keď ju považovala za milú, videla, že priateľstvo so synmi Feanora ju robí im podobnú. I ona stratila rodinu a tak sa rozhodla byť útechou týmto ľuďom.
„Je mi ľúto vašej straty. I moji rodičia si vybrali inú cestu ako ja. Na tej našej ma teda nechajte byť vašou dcérou.“
Po tých slovách aj Elmenova žena zdvihla hlavu a bez slov ďakovala. A tak sa aj stalo. Galadriel miesto Eilonwe, vychovala syna tohto páru. Ale pred tým sa stalo ešte mnohé v oboch táboroch.
